Iba prednedávnom prestala riešiť tón.
Ako boli slová povedané.
Či či to bolo s pokryveným ksichtom.
Či či to bolo s bodrým pohľadom.

Už ňuchá len po význame.
Tvrdo. S fundamentom tak podobným jej Omame.

Slová akoby dostali v tom iný zmysel. Význam.
Zrazu neboli už len tie druhé, ktoré riešila.
Na pozadí.
Či či to bolo povedané s úsmevom keď pravý kútik bol hore a ten druhý nie.
Či či to bolo s hlasom ako z truhly alebo hlasom spevavým.
Či či….

No otvorila tým brány pekelné, chúďa.
Hnevu ľudí na ňu sa odvtedy zbaviť nevie.
Čím viac ňuchala po zmysle slov a neriešila či či,
tým boli ľudia viac bezradní. Ako? Bez hľadenia do ľavého horného? Fakt bez hľadenia do rohu?

Či či budeme stratení? My? Ostatní? My všetci?
Či či len ona bude normálna? A my? Ostatní? My nie?

A pri každom ďalšom či či to vraveli s iným výrazom. Oni. Tí všetci.